Ešte v posledné dni dištančného vyučovania sme sa zapojili do literárnej súťaže Hornonitrianskej knižnice v Prievidzi s názvom Prichádza čas vianočný. Nádhernými príbehmi si zabezpečili účasť v súťaži Michaela Anna Lacušková, Tamarka Obertová a Ella Novotková. A práve posledná menovaná – Ella Novotková zo VII.B uspela. Jej príbeh je medzi piatimi najlepšími hodnotenými prácami. Srdečne Elle blahoželáme! A Vám ostatným radi spríjemníme vianočný čas čitateľským zážitkom!
Mgr.Korenačková
Ella Novotková - Vločky sa nám vrátili
Kde bolo tam bolo, bola raz jedna obyčajná chalúpka. Nebola ani malá, no ani veľká. Pre dvoch úplne stačila. Bývala v nej Janka so svojou maminou. Pomaly prichádzal čas Vianoc. Bolo to obdobie, na ktoré sa Janka veľmi tešila. Rada pomáhala mamine s vianočnými prípravami.
V jeden krásny deň sa Janka rozhodla ísť von, ale veľmi sa zarazila. Vonku nebolo ani trošku snehu a ani jednej vločky. ,,Čo sa to do rána porobilo?“ spýtala sa samej seba. Bola veľmi sklamaná. Nakoniec sa rozhodla, že sa aspoň na chvíľu niekde zastaví. ,,Dobrý deň, teta Oľga,“ pozdravila sa pani susedke. ,,Ahoj, Janka, počkaj tu chvíľku!“ zastavila ju. Po príchode podala Janke do ruky plný košík jej výborných koláčikov. ,,Šťastné a veselé vám prajem!“,,Ďakujeme, aj vám! Nemuseli ste si robiť starosti,“ poďakovala Janka. ,,Pre vás vždy!“
Janka si ticho kráčala cez zamrznutú dedinu. Mala jedno veľmi úžasné miesto, kam chodievala, keď ju niečo trápilo alebo chcela byť chvíľu sama. Nikto o ňom nevedel. Bolo tam veľmi krásne. Nachádzalo sa na začiatku lesa. Rozhodla sa, že tam zájde. Sadla si pod veľký strom a uvažovala. ,, Čo sa stalo s tým snehom? Ešte včera tu bol.“ Ako tak sedela a rozmýšľala, začula veľmi jemný hlas. ,,Janka, Janka, príď k nám.“ Janka nerozumela, čo sa deje a kto ju volá. Zobrala do ruky košík od pani Oľgy a kráčala za hlasom. Viedol ju do lesa, ale Janku to aj tak nezastavilo. ,,Haló? Je tu niekto?“ volala. ,,Poď ešte trošku bližšie Janka, poď,“ stále ju volal jemný hlas. Doviedol ju na krásne miesto. Pred ňou bola krásna lúka plná snehu. ,,Ako to je možné?“ čudovala sa. ,,Je to možné,“ ozval sa hlas neznámej ženy. ,,Čo sa to deje? Ničomu nerozumiem!“ Vtom zbadala krásnu paniu oblečenú v nádherných bielych šatách a neveriacky na ňu pozerala. ,,Ahoj, Janka. Nemusíš sa báť, nič ti neurobím,“ povedala pani v bielom. ,,Sníva sa mi to?“ stále neverila Janka. ,,Nie, nesníva. Priviedli ťa sem moje studené hlasy.“ ,,Hlasy?“ stále nerozumela Janka. ,,Áno. Vlastne vločky. Dopočuli sa, že za nimi smútiš.“ ,,Áno, to je pravda, prečo odišli?“ smutne sa opýtala Janka. ,,Nikto z nich nemal radosť, boli smutné. Teraz tu všetky čakajú na niekoho, kto po nich naozaj túži a moje víly videli teba. Naozaj po nich túžiš?“ ,,Najviac ako sa dá. Zajtra sú Vianoce a ony nikde. Je to jediná vec, ktorú si prajem.“ Pani v bielom sa usmiala. ,,Dobre teda, ale nebude to len tak. Dostaneš úlohu, ktorú musíš splniť.“
Janka neváhala ani minútu a so všetkým súhlasila. Za úlohu mala všetkým ľuďom doniesť domov lásku. Nedostala k tomu nič. Janka najprv nevedela, čo má urobiť, ale potom v nej skrsol výborný nápad.
Na druhý deň sa zobudila skoro. Kým šla spať, vyrobila veľa vianočných pozdravov a ku každému pribalila nejaký malý darček. Obliekla sa a začala rozdávať po domoch krásne priania. ,,Dobré ráno, pani Oľga, šťastné a veselé!“ ,,Janka moja, ďakujem! Aj tebe miláčik, len keby ten sneh chcel ešte prísť!“ ,,Nebojte sa, pani Oľga, on príde!“ s úsmevom odpovedala Janka. Takto každému v dedine, kto bol doma, popriala a kto nebol, vložila pozdrav do schránky.
Keď mala všetko hotové, rozhodla sa ísť do lesa za bielou paňou. ,,Milá pani, všetko som splnila, kde je sneh?“ smutne zvolala Janka, no nedostala žiadnu odpoveď. Po pár minútach smutne odišla domov. Začalo sa stmievať a Janka s maminou začali chystať večeru a oplátky. Vtom vonku začula krik a radosť detí. Rýchlo sa pobrala k oknu. Neverila vlastným očiam. Vonku snežilo! Rozbehla sa do izby, obliekla sa a utekala von. Oči sa jej rozžiarili. S úsmevom a so slzami v očiach zakričala: “ĎAKUJEM!“ Janka si Vianoce veľmi užila. Strávila krásne chvíle so svojou maminou, jedli koláčiky a spievali si koledy. A takto presne si to Janka priala.
Michaela Anna Lacušková - Vianočné želanie
V jednom malom mestečku žilo chudobné dievčatko menom Klára. Veľmi túžilo dostať na Vianoce psíka. Nie takého plyšového, ale naozajstného, živého. Ani jedny Vianoce ho však nedostala, aj keď si to zo srdca priala.
Niekedy sa sama seba pýtala, prečo ho nemôžem dostať? A potom si aj sama odpovedala - lebo sme veľmi chudobní. Niekedy zasa rozmýšľala o tom všetkom a uvedomila si, že veď nie sú až tak chudobní, majú predsa seba, majú svoju rodinu.
Klárka žije iba so starou mamou, lebo jej rodičia zomreli pri autonehode. Stará mama sa o ňu dobre stará, ale už toľko nevládze ako kedysi. Keď bola malá a žili ešte jej rodičia, chodili ku starkej každý víkend. Stará mama vždy piekla koláče a Klárka jej pri tom pomáhala. Teraz jej starká robí koláče málo, lebo je chorá a boľavá a ledva im zostanú peniaze na jedlo.
Raz sedela Klárka pri okne, smutne pozerala von a zazdalo sa jej, že po ich dvore behá malý psík. Ten psík, o ktorom sa jej stále snívalo. Psík menom Belka. Bielej farby, hnedé očká, malé šteniatko. Usmiala sa, pocítila radosť a šťastná utekala von. Zistila však, že na dvore žiadny psík nie je. Opäť zosmutnela. Pomaličky kráčala dnu, keď zrazu započula hlások, tiché zaštekanie. Utekala tým smerom a uvidela, že psík je uviazaný o strom a trasie sa od zimy. Vyslobodila ho z reťazí, zobrala na ruky a išla s ním dovnútra. Psíka doniesla ukázať starej mame. Tá, keď ho uvidela, spomenula si, že také šteniatko už videla... určite patrí ľuďom, ktorí bývajú neďaleko. Zrejme ho už nechceli a takto sa ho chceli zbaviť. Všeličo sa o nich hovorilo.
Stará mama nemala to srdce svojej vnučke odoprieť také šťastie. Vedela, že jej pomôže lepšie sa vyrovnať s tým, čo ich postretlo. Súhlasila preto, no povedala Klárke, že si ho môže nechať pod podmienkou, že sa bude o neho starať.
„Jasné, že sa o neho postarám!“ kričala natešená Klárka. Splnil sa jej vianočný sen. Stal skutočnosťou...
Tamara Obertová - (Ne)Dokonalé Vianoce
Volám sa Mia a mám 13 rokov. O dva dni sú Vianoce, čo u nás znamená totálny chaos. Ale to je u nás vlastne stále. Mám mladšieho brata Teodora, ktorý má dnes sedem rokov. Ten sa má. Dvakrát viac darčekov, no kto by to nebral? Ja teda hej. Mám aj staršiu sestru Sisu a, hádajte, kedy má narodky ona …. no predsa zajtra. Úžasné, však?
No ako pre koho! Vždy, keď si rozbaľujú darčeky a vidím im tú radosť v očiach, tak sa síce tvárim, že sa teším s nimi, no opak je pravdou. Viete si vôbec predstaviť, aký je to pocit? Strašne im závidím. Ale čo už narobím! Keďže majú narodeniny deň po sebe, tak dnes mali oslavu spolu. Zišla sa celá rodina. Bavili sa všetci, teda okrem mňa. Keď bola príležitosť, vyparila som sa do izby ako duch. Úprimne povedané, nemám moc rada veľké oslavy. Všade je hluk a malé deti, ktoré stále odo mňa niečo chcú.
Nebudem klamať, ale aj napriek týmto negatívam, Vianoce zbožňujem. Pýtate sa prečo? Všade rozvoniavajú medovníky, v rádiu vyhrávajú koledy, na sporáku sa vypráža ryba, starký pripravuje môj obľúbený šalát, všetci na poslednú chvíľu balia darčeky a ja si len tichučko sedím vo svojom kútiku na mobile a prezerám si sociálne siete. Jediný, kto to tak nevníma, sú moji rodičia. Pre nich Vianoce znamenajú kopu utratených peňazí a bordelu za ďakujem pekne. Ale osobne si myslím, že nakoniec tá radosť detí ich zahreje pri srdiečku.
Moja sestra mi niekedy príde hlúpejšia ako môj sedemročný brat. Pýtať sa maminy, prečo nemôže ísť do izby, kde sa práve balia darčeky asi nie je úplne normálne. Ešteže pri tom nebol Teodor. Totižto on ešte stále verí, že darčeky nosí Ježiško, a keby počul rozhovor mojej sestry s maminou, to by sa ťažko zahováralo.
No a keď už sme pri tých darčekoch, tento rok som si želala len jediný, a to psa. Veľmi po ňom túžim. Mať malého spoločníka, ktorému môžem všetko povedať a mať istotu, že to nikomu nepovie, je celkom dobré. No moji rodičia nechcú psa v žiadnom prípade. Vraj psy všetko ocikávajú, strašne plznú, a že kto by to upratoval. Mama hovorila, že v detstve psa mala a zo začiatku ju to bavilo starať sa o neho, chodiť na prechádzky a podobne, no keď odišla na strednú školu, nemal sa o neho kto starať a tak ho museli predať. No s argumentami som neprestávala.
,,A kto povedal, že pôjdem na internát? Veď ráno si privstanem, vyvenčím ho, nakŕmim a pôjdem do školy. Keď sa vrátim, naučím sa a skočím s ním von,“ namietala som.
,,Áno? A koľko by ti to vydržalo?“ pýta sa otec.
,,Asi nie dlho,“ ozvala sa okoloidúca Sisa zahľadená do mobilu.
,,Len si spomeňte ako to dopadlo s rybičkami...,“ so smiechom dodala, „po týždni na ne zabudla, nedala im jesť...a tak ich chcela, čo by ona robila so psom?“
,,Mala som osem a nevedela, čo je to zodpovednosť,“ nedala som sa.
,,A teraz to vieš?“ zasmiala sa Sisa, no mne veľmi do smiechu nebolo.
O dva dni neskôr...
Ráno som sa zobudila s dobrou náladou. Bol krásny zasnežený deň. S úsmevom na tvári som zišla dole schodmi do obývačky za ostatnými.
Ocino a Sisa tam neboli. Bolo to zvláštne, tak som sa spýtala maminy, kde sú. Odpovedala mi veľmi podozrivo, akoby niečo skrývala a stále sa koktala, no nakoniec povedala, že vraj išli do obchodu kúpiť svetielka na stromček, lebo sa pokazili. Keď sa dlhšie nevracali, hovorila, že asi ich nemali, tak išli pravdepodobne do nákupného centra v meste, čo je odtiaľ asi hodinu. Bolo mi to divné, pretože poznám svojho otca, on by nešiel kvôli nejakým svetielkam tri hodiny v aute, ale nechala som to tak .
Mamina so starkou dokončovali posledné úpravy a ja som sa musela hrať s Teom. Toľko otázok, čo mi dával, toľko ja nepoložím ani za týždeň. A najhoršia otázka je: ,,Prečo?“ Tú úplne zbožňujem, hlavne keď ju povie päťkrát za sekundu. Keď už bolo všetko prichystané, šla som s Teom do izby, kde som strávila asi pol hodinu rolovaním Instagramu a TikToku, no vtom zazvonil zvonček, tak som išla otvoriť. Ale na pol ceste ma zastavila mamina a povedala mi, že ona otvorí. Nebránila som sa.
Po otvorení dverí vysvitlo že sa konečne vrátila Sisa s ocinom, ktorý sa s veľkou škatuľou v rukách ponáhľal do izby. Bolo to dosť čudné, keďže všetky darčeky už boli pod stromčekom. V priebehu toho všetkého starká oznámila: ,,Ježiško tu už asi bol.“
Teo ako vrtuľa vybehol z izby plný radosti a očakávania, čo tento rok dostane.
,,Nie tak rýchlo mladý pán, najprv sa všetci spoločne najeme, až potom sa bude rozbaľovať,“ zahlásila starká a všetci sme sa pobrali k štedrovečernému stolu. Do sýtosti sme sa najedli a podišli k darčekom.
,, Jééééééj, Hot Wheels dráha, tú som si vždy prial,“ nadšene vykríkol Teodor.
,,Ooo, môj Bože, nový make-up, ďakujem, mami!“ neuvážene vykríkla Sisa, ktorá si až potom uvedomila, čo povedala.
,,Mami?“ spýtal sa Teo začudovane, ,,Asi si myslela Ježiška.“ dodal.
,,Jasné, že som myslela Ježiška, koho iného...“ pousmiala sa Sisa na mamu.
Moje darčeky boli neobyčajne obyčajné. Čo u mňa znamená nejaké nové oblečenie, dekorácie do izby a podobne. Niežeby som sa netešila, to nie, veď nové oblečenie sa vždy zíde, ale viac by som ocenila psa.
,,Hneď sa vrátim,“ povedal ocino a odbehol. Keď sa vrátil, v rukách držal škatuľu.
,,A Ježiško tu nechal ešte niečo pree… Miu.“
Podišla som ku škatuli, otvorila ju a nemohla som uveriť vlastným očiam.
,,PSÍK? Veď ste boli zásadne proti zvieraťu v dome,“ dodala som so slzami šťastia v očiach.
,,Chceli sme ťa len prekvapiť, už dlhšie sme s mamou rozmýšľali nad psom. Tak sme napísali Ježiškovi, aby nám nejakého zaobstaral.“ Pozrel na mamu a pousmial sa.
,,A ako sa vlastne volá?“ opýtala som sa ocka.
,,Lili.“. odvetil
,,Lili, vitaj v našej rodine!“ zvolal Teodor a pohladkal ju za ušami.
Tak nakoniec to všetko dobre dopadlo a musím uznať, že toto boli najlepšie Vianoce v mojom živote!
